Dané od Gabriely, prorokyne
a posolkyne Božej pre našu dobu.

Milý čitateľ, téma „Boh v nás“ je práve v dnešnej dobe pre mnohých provokáciou. Keď v médiách čítame a počujeme, čo sa odohráva v tomto svete, potom sa slovo „Boh“ dostáva stále viac do úzadia, a nie to ešte „Boh v nás“. Počujeme o katastrofách v tomto svete a ako sa ľudia prejavujú, ako zaobchádzajú so seberovnými, ako žijú v nepriateľstve s tými, ktorí nemajú rovnaké názory ako oni. Zem s jej zvieratami a rastlinami trpí následkami nálepkového podvodu „kresťanský“ a sebeckosťou jej vykorisťovateľov. Každý má svoj argument, aby vyraboval Zem, aby trápil a zabíjal zvieratá a kántril prírodu. S Bohom a Ježišom to všetko istotne nemá nič spoločné.

A teraz si niekto príde a tvrdí: Boh v nás.

V poslednej dobe vystupujú mnohí, veľmi mnohí ľudia z inštitúcie cirkvi. Je počuť stále viac o výstrednostiach kňazskej kasty, o svetuškárstve, klamstvách a koniec koncov o nespočetných perverznostiach a excesoch, ktoré človek ani nechce pomenovať, iba ak človek hovorí o ohavnostiach a vyvrheľoch ľudstva.

Výstupy z cikrvi sa množia. Mnohí sú sklamaní svojou cirkvou, na ktorú verili, a v ktorej sa cítili doma, aby našli Boha. Iní zase krútia hlavou a hovoria: „Boh neexistuje! Keby nejaký existoval – kde teda je?“

Cirkevná vrchnosť sa stala nedôveryhodnou a politické strany tárajú o všeobecnom blahu a sociálnom. Pozrie sa človek hlbšie, potom ide hlavne o podiely zo zisku, o vlastné blaho. Takzvaná kresťanská vláda (v Nemecku) vládne krajine, ktorá je tretím najväčším exportérom zbraní na svete, ale nazývajú sa „kresťasnkými“.

Dokiaľ bude vláda prisluhovačom kňazskej kasty a bude ju podporovať v Nemecku subvenciami ca. 14 miliárd Eur ročne, nezmení sa príliš veľa, pretože to dogmaticko-cirkevný jazdec (*štát je kôň a cirkev jazdec - pozn.pr. ) vôbec nepovažuje za potrebné, aby zmenil svoje správanie voči Bohu a svojim spolublížnym. Okrem toho sa kostoly a dómy reštaurujú s mnohými miliónmi, čo koniec koncov musí zaplatiť štát – teda my, občania. A to napriek tomu, že je napísané v bibli kňazov, na ktorú kňazská kasta klope, a ktorú doslova predáva svojim veriacim ako absolútnu pravdu: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko v ňom, On, Pán nebies a zeme, nebýva v chrámoch, ktoré boli vytvorené ľudskou rukou.“

My občania sme zaťažovaní daňami a viac a viac finančne využívaní, podobne, ako kohút, ktorý je postupne utrápený na kapúna, ktorý potom skončí ako vianočná pečienka na tanieri pápeža Benedikta, ako to bolo pred rokmi ukázané v médiách.

Čo povedal Ježiš, ten Kristus?„Všetci ktorí, siahajú po meči, mečom zahynú.“ Tento svet ukazuje, kým my ľudia sme: vojny, vražda, zabíjanie, hlad, utrpenie, choroby, nákazy, trápenie zvierat bez konca – a potom sa človek pýta: Kde je Boh?

A znovu iný hovorí: „Tú rozprávku o Bohu som určitý čas veril – viac to už ale neverím. Boh neexistuje.“

Čo má Boh robiť s tou príliš ľudskou kopou črepín? Má ju celkom zničiť? To Boh nepotrebuje, to už my ľudia urobíme samy, lebo my sme tento svet a Zem urobili takou aká je a nie Boh.

Milí spolublížni, mnohí z Vás sú dobrými analitykmi. Smiem dobrému analitykovi a všetkým, ktorí teraz krútia hlavou, položiť otázku: Ste stádovým zvieraťom a tým, ktorý prikyvuje? Ste človekom, ktorý verí ľuďom, ktorí zavádzajú ľudí, aj keď ten alebo tamten hovorí o Bohu? Ste tým stádovým zvieraťom, ktoré potrebuje kostol z kameňa a tradíciu a náboženstvo dogmatických kňazov? Alebo ste slobodným duchom, ktorý sa naučil zvažovať a merať a neverí každému, ktorý mu niečo predstiera a nech je to sľubovanie, že Boh má byť tam alebo tam alebo dokonca, že je chaos tohto sveta Božím „tajomstvom“ .

Som človekom, tak ako, my všetci. Kto niekomu niečo sľúbi, ten by to mal vedieť aj dokázať. Niktorý človek nemôže druhému slúbiť, že skrze jeho pokyny a smerovanie nájde Boha. To nemôžem ani ja. Boh sa nedá nájsť tu a tam – Boh je život v nás, v každom z nás.

Zodpovedajúc našim vnútorným vlohám sme ľuďmi spoločenstva. Nikto nemá byť sám, lebo čítame: „Nie je dobré, aby bol človek sám.“ A nebežať za druhým človekom znamená, nájsť Boha v sebe samom, lebo len z toho sa vyvinie pravý, verný zmysel pre spoločenstvo. Nájsť Boha znamená teda, najskôr nájsť seba samého vo vedomí toho, čo ľudí učil Ježiš, ten Kristus. Okrem iného nás učil:„Ja, Kristus, Som cesta, pravda a život; nikto nepríde k Otcovi, iba ak cezo Mňa.“

To platí aj pre mňa. Neviažem sa na žiadneho človeka, ani vtedy keď mi veľa sľubuje a chce ma viesť tam a inam, aby som našla Boha.

Ani keď človek našiel Boha vo svojom vnútri, ani vtedy to nemôže dokázať druhému. Dobrý príklad môže byť dobrým upozornením, ale nie je dôkazom.

Následkom toho nie sú moje slová viažúce; vzťahujú sa na učenie Ježiša, toho Krista, hlavne na Jeho zasľúbenie: „Ja Som cesta, pravda a život.“ Mojou prosbou bolo a je nájsť Boha sama. Smela som Ho v sebe samej nájsť, pretože som sa nepripútala na žiadneho človeka, ale som sa orientovala a orientujem podľa Ježišovho učenia.

Vo veľkom diele prejavenia „To je Moje Slovo“ čítame, že už Ježiš Nazaretský bol konfrontovaný otázkami o Bohu od Svojich súčasníkov.

Stojí tam:

A tu prišlik Ježišovi niekoľkí, ktorí boli plní pochybností a povedali: „Povedal si nám, že náš život a bytie je od Boha, ale my sme Boha nikdy nevideli, ani nepoznáme nejakého Boha. Môžeš nám Ho ukázať, ktorého Ty nazývaš Otcom a jediným Bohom? Nevieme, či existuje nejaký Boh.“

Ježiš im odpovedal a hovoril: „Počujte toto podobenstvo o rybách. V rieke sa spolu rozprávali ryby a hovorili: Hovoria nám, že náš život a bytie prichádza z vody, ale my sme vodu nikdy nevideli, nevieme čo to je. Mnohé z nich, ktoré boli rozumnejšie ako tieto hovorili: Počuli sme, že v mori žije rozumná a učená ryba, ktorá pozná všetky veci. Poďme k nej a poprosme ju, aby nám ukázala vodu.

A tak sa vydali niektoré z nich, aby hľadali tú veľkú a múdru rybu a konečne prišli do mora, kde žila a spýtali sa jej.

A ako ich počula, povedala im: Ó, vy sprosté ryby, že nemyslíte! Ste málo múdre vy, ktoré hľadáte. Vo vode žijete a pohybujete sa a máte vaše bytie; z vody ste prišli, do vody sa znovu vrátite naspäť. Žijete vo vode, ale neviete to. Rovnakým spôsobom žijete v Bohu a predsa Ma prosíte: Ukáž nám Boha. Boh je vo všetkom a všetko je v Bohu.“

Ako už spomenuté je vnútornou vlohou človeka pospolitosť, lebo ako už povedané: Nie je dobré, aby bol človek sám. Ak sa však človek spojí s tým Jedným, ktorý nám vo Svojom učení stále a stále znovu približoval, aby sme si uvedomili, že On je cesta, pravda a život, Kristus a nasledujeme Jeho učenie krok za krokom, potom človek nájde ľudí, ktorí práve tak podobne myslia a žijú. Avšak ani na týchto by sa človek nemal viazať.

Keď sa chceme vysporiadať s výrokom „Boh v nás“ , potom môže prísť námietka: „Čo za výrok! To je opovážlivé, keď pozorujeme dnešnú spoločnosť.“ Avšak pravdivo stojí napísané v niektorých bibliách kňazov: „Boh nebýva v chrámoch, ktoré sú urobené ľudskou rukou.“ Z toho vyplýva otázka: Kde potom býva Boh, keď nebýva v kostoloch z kameňa?

Mnohí ľudia veria, že v nich žije duša. Človek by teraz mohol filozofovať o tom, či to tak je alebo nie je. Avšak príjmime to raz ako danosť, že sme oduševnený jemnolátkovým telom, ktoré nie je z tohto sveta. Príjmime raz: Hlboko v prazáklade duše, v tejto jemenjšej látke, je život, je ódem, BOH, ktorého my ľudia zažívame v dychu.

Skutočnosť „život“ by sme nemali vidieť ohraničene len na samotnú pozemskú schránku, na človeka, ktorý raz vydýchne a dych viac nadýchnutím nevráti naspäť. Život je večnosť a večnosť nazývame „Boh“ alebo „Večný“ alebo „večná existencia“ alebo „večné Bytie“.

Pomyslime len na prírodu. Jar prináša viac svetla, viac slnka a tá časť zeme, ktorá sa priklonila k slnku ožije. Príroda sa začne zelenať a kvitnúť. Ako to je s nami? Ak sa prikloníme ku svetlu v nás, k Bohu v nás, bude naša duša svetlejišia; žijeme vedomejšie, budeme slobodnejšími a šťastnejišími; budeme úprimní, otvorení a poctiví a spravodliví k našim spolublížnym, pretože sme sa našli v Bohu, v živote, a sme verní sami sebe.

Vráťme sa naspäť k našej téme: Boh v nás, Boh vo Vás, Boh vo mne – a že každý z nás je chrámom Božím, a že Boh v nás býva. Teda je ten nesmrteľný život, ódem Boží, v prazáklade našej duše. Život prúdi cez našu dušu. Vžaruje do nášho bunkového tela a my dýchame život. Naše srdce bije, pretože prijíma život zo všeobsiahleho života, Boh.

Ježiš Nazaretský nás neučil žiadnym cirkevným tradíciám. Ježiš nás neučil chodiť do chrámu z kameňa. Ježiš nás učil a to vtedy hovoril kňazom: „Nemáte sa nechávať nazývať Rabbi, lebo len jeden je váš majster, Kristus.“

Tak by sa človek mohol pýtať: Kde je ten majster? Je to Kristus, vzkriesenie a život v nás. Kristus Boží je teda ten Kristus Boží v nás. On je v Bohu zákon lásky a slobody. Teda ste Vy ako aj všetci ľudia slobodní, buď veriť alebo neveriť, viazať sa alebo stať sa slobodným.

Nechcem Vás na nič viazať alebo Vám dokonca niečo predstierať; nechcem ani udávať, ako sa má človek chovať. Chcem Vám jednoducho povedať: Vyskúšajte to, čo som vyskúšala aj ja a mnohí moji spolublížni. Oni našli k Bohu v sebe, tak ako aj ja a stali sa tým ľuďmi, s ktorými človek môže spoločne žiť.

Ježiš Nazaretský nás učil, aby sme išli do tichej komôrky a aby sme v tichu vyhľadali Boha. Neučil nás, aby sme chodili do kostolov z kameňa. Ako by sme to mohli uskutočniť s tichou komôrkou?

Napríklad som si v mojom byte zariadila malý modlitebný kútik, s malým stolíkom, stoličkou, a sviečkou. Časom sa mi to stalo potrebou, utiahnuť sa, aby som sa modlila alebo naladila hudbou, aby som sa stíšila, aby som potom dovnútra nasmerovala niekoľko hlbokých a vrúcnych modlitieb.

Vyskúšajte to! Zariaďte si modlitebný kútik! Urobte z neho skrze hudbu a modlitbu miesto, ktoré na vás pôsobí príťažlivou silou. A uvedomujte si stále znovu: Boh, náš nebeský Otec, Vás miluje, miluje nás všetkých. On si praje, aby sme prišli k Nemu, lebo my všetci sme v prazáklade našej duše deťmi Božej ríše. Božia ríša je našou pravou, našou nepominuteľnou domovinou, večne.

Každý je slobodný veriť alebo nie, že je ako človek len pútnikom, ktorý v sebe nesie večnosť. Naša duša k bytiu v tomto svete prijala dočasne ľudské telo. Keď ľudské telo skoná, potom ide duša svojou cestou a ide ňou tak dlho, kým znovu nenájde dovnútra k jej Stvoriteľovi, k Bohu, jej Otcovi a stane sa jedno s Ním, tak, ako to Ježiš povedal o Sebe: „Môj Otec a Ja sme jedno.“

Vnútorná jednota v Bohu, našom večnom Otcovi, nás spája ako bratov a sestry, ktorí prislúchajú Božej ríši. Jedine večná domovina v Bohu, našom Otcovi nás zjednocuje.

Znovu späť k tichej komôrke. Uvedomili Ste si, že Vás nechcem viesť k žiadnemu vonkajšiemu združeniu, k žiadnemu vonkajšiemu spoločenstvu. Chcem Vás jedine povzbudiť k sebanájdeniu v otázke: Kto ste Vy, my, skutočne?

Ak chcete, nájdite ku sebe samým a analyzujte čo to znamená: Boh je stále prítomný. On je v prírode. On je život, je svetlom v každom zvierati, v každej rastline, v každom kameni, v každom mohutnom strome. Boh je v prazáklade Vašej duše. Boh je s Vami a vo Vás.

Zamerajte sa na tichú komôrku, potom budete stále znovu týmto miestom priťahovaný – a nech je to len tichý roh v izbe. Uchovajte toto Vaše malé miesto zariadené k vnútornému zastaveniu sa a zozbieraniu sa pred nedobrými, príliš ľudskými myšlienkami. Utiahnite sa do tohto dôverného kútika len vtedy, keď chcete počúvať hudbu a chcete sa naladiť na modlitbu.

A keď sa modlíte – modlite sa hlboko do hĺbky základu duše, teda dovnútra, pretože Vy sám ste chrámom Božím a Boh býva vo Vás.

Tieto výklady sa nemajú rozumieť ako „hodina vyučovania“. Čo chcem, je: obhajovať Boha, nie seba, nie tradicionálne spoločenstvo, ale jedine Boha. Jeho chcem priblížiť mojim spolublížnym.

Hlboko vo svojej duši som našla Boha, život a viem: On nás všetkých miluje, lebo On nás v srdci uzrel a stvoril ako náš večný Otec.

O tom môžem rozprávať – ale nemôžem to nikomu dokázať. Viem – a nemôžem to dokázať. Vy, my všetci žijeme večne, pretože Boh je večný. On, Boh, náš nebeský Otec, nás stvoril ako čisté, jemnolátkové bytosti.

Raz naše telo skoná, avšak Jeho volanie platí, napríklad skrze slovo Krista Božieho, ktoré znie:„Poďte ku Mne všetci, ktorí ste unavení a zaťažení; Ja vás chcem posilniť.“

Kam máme teda ísť, keď predsa býva Boží Duch, Kristus Boží, v prazáklade našej duše? K Nemu, ktorý býva v nás.

Znovu sa krátko vrátim naspäť k tichej komôrke. Ak by Ste si zriadili takýto tichý kútik, takýto tichý modlitebný roh, zapálili si sviečku a modlili sa, prípadne sa naladili harmonickou hudbou, aby ste našli k sebe samým, potom veľmi skoro pocítite, že nie ste samy. Niečo je vo Vás, čo vás povzbudzuje, čo vám dodáva odvahu, čo Vás chce viesť a usmerňovať.

Raz sa vo Vás a v nás všetkých vynorí otázka: Čo by som mohol, čo by sme ešte mohli urobiť, aby sme sa priblížili k Bohu, aby sme naše celé zmýšľanie, náš celý spôsob života zmenili k pozitívnemu? Keď zazneje toto želanie srdca, spomenieme si na božské dary, ktoré už nám boli dané ako ukazovatele cesty: My ľudia sme od Boha, nášho večného Otca prijali, skrze Mojžiša Desatoro prikázaní a od Ježiša, toho Krista, Reč na hore.

Dobrý analytik pochopí zmysel Božích prikázaní a Ježišovej Reči na hore a vie: Nová doba je ohlásená. Ona prichádza! Nejeden si želá, aby sa stal novým človekom, človekom slobody, človekom v Božom Duchu, človekom, ktorý si váži prírodu, ktorý ju miluje a s Božou silou stretáva svojho blížneho v pokoji. To sú ľudia novej doby, prichádzajúcich generácii.

Zapojíte sa? Nepotrebujete žiadneho vonkajšieho vodcu – máte vnútorného vodcu, Krista Božieho vo Vás. On je v každom z nás.

Vyskúšajte nájsť seba samého, aby ste sa priblížili pravému životu. Nikto Vás nesmie nútiť k duchovnému konaniu. V Duchu pravdy, v Bohu, ste Vy, my všetci, slobodní ľudia.

Jedno vyznanie však smiem povedať a to chcem teraz urobiť:

Milujem Boha, nášho nebeského Otca, pretože som smela zažiť, že On Vás, nás všetkých miluje. My ľudia neptrebujeme žiadne cirkevné náboženstvá, žiadne cirkevné tradície. Nepotrebujeme žiadnych kňazov, žiadnych prostredníkov. My v sebe máme niečo, totiž jeden poklad, jeden nepredstaviteľne vzácny poklad.

Sme Ježišom, tým Kristom, vyzvaní, aby sme tento poklad v nás zodvihli, lebo Ježiš nás učil: „Ja Som cesta, pravda a život.“ A vyzýval nás: „Nasledujte ma.“

Podnikla som to a začala som sa približovať k tomuto vnútornému pokladu a nehovorím z teórie. Hovorím z vlastnej skúsenosti a viem: Vy, my všetci, môžeme tento poklad zodvihnúť.

Teším sa, ak sa vydáte, aby ste sa priklonili k tomuto jedinečnému pokladu.

Teším sa, ak vo vedomí Božej prítomnosti nájdete vnútorný pokoj.

Teším sa, ak si všimnete, že nie ste sami, že je niečo vo Vás, čo klope a tlčie a dýcha a prúdi – je to Duch, je to pravda, je to život vo Vás, v nás všetkých.

Želám Vám tichú komôrku.

Želám vám dobré a vrúcne modlitby.

Želám Vám rast do slobody.

Želám Vám život v prírode a s ňou.

Želám Vám komunikáciu s najvnútornejším vo Vašich, v našich spolublížnych.

V tomto vedomí: Srdečný Boh na pozdrav a Boh v nás!

Gabriela