10. Takisto by ste si mali počínať, keď nariekate nad mŕtvymi a smútite, lebo vaša strata je ich ziskom. Nerobte ako tí, ktorí smútia a nahlas nariekajú pred ľuďmi a trhajú svoje šaty, aby iní videli ich smútok. Lebo všetky duše sú v Božích rukách a všetci tí, ktorí konali dobro, budú spočívať so svojimi predkami v lone Večného.

11. Modlite sa radšej za ich pokoj a za ich vzostup a uvážte, že sú v krajine pokoja, ktorú Večný pre nich pripravil, a prijmú spravodlivú odmenu za svoje činy a nereptajte ako ľudia bez nádeje.

(Kap. 26, 10-11)

Ja, Kristus, vysvetľujem, opravujem

a prehlbujem slovo:

Kto narieka nad mŕtvymi, ten je ešte vzdialený od večného života, lebo vidí smrť ako koniec života. Nedosiahol ešte vzkriesenie vo Mne, Kristovi. Patrí k duchovne mŕtvym.

Nenariekajte nad svojimi mŕtvymi! Lebo kto narieka nad stratou jedného človeka, ten nemyslí na zisk duše, ktorá – ak žila vo Mne, Kristovi – vstúpi do vyšších oblastí vedomia života. Lebo ak jej život bol v pozemskom bytí v Bohu, tak bude aj v inej forme bytia v Bohu.

Spoznajte: časovosť, život v tele, nie je životom duše. Duša prijala telo len pre krátky životný úsek, aby v časovosti očistila a splatila to, čím sa zaťažila v rôznych zemských šatách. Zem sa má vidieť len ako prechodná stanica, na ktorej duše v zemských šatách za kratší čas očistia to, čo by na druhej strane za závojmi vedomia – nazývané aj hmlové steny – nemohli tak rýchlo zvládnuť.

Keď duša opustí svoje zemské šaty, tak človek oplakáva len šaty duše a nemyslí pritom na dušu, ktorá zo šiat vykĺzla.

Svetlá duša bude po odložení svojho pozemského tela sprevádzaná svetlými, pre človeka neviditeľnými bytosťami, do tej oblasti vedomia, ktorá zodpovedá mysleniu a životu človeka, v ktorom táto duša bola vtelená.

Spoznajte: každú dušu, ktorá opustila telo, to ťahá ešte nejaký čas k tým ľuďom, s ktorými ako človek spolu žila. Ak však musí zistiť, že jej bývalí pozemskí príbuzní smútia nad jej ľudským obalom, je to potom pre dušu veľmi bolestivé. Táto duša, ktorá je ešte v blízkosti Zeme, spozná veľmi dobre, prečo jej príbuzní nariekajú len nad jej ľudským obalom, a prečo si ju smútiaci nevšímajú ako dušu. Duša, ktorá to musí spoznať, pocíti pritom prvý hlboký duševný bôľ po odložení fyzického tela; lebo sa dozvie, prečo človek smúti a nemyslí na ňu v láske a oddanosti. Pritom vidí nejednu sebeckú myšlienku svojich bývalých pozemských príbuzných. Nemôže ich na seba upozorniť, lebo ju neberú na vedomie. Čo povie, to človek nepočuje a čo vidí, to nevidí človek. Duša však veľa vníma.

Podnecujem vás k zamysleniu sa: nariekate, keď sa had zbavuje kože, kožu zvlečie a plazí sa ďalej?

Podobne je to s dušou. Opúšťa svoje pominuteľné telo, svoj obal, a putuje ďalej. Vy teda smútite nad stratou obalu a nemyslíte na dušu! Kto spomína na dušu, ten ďakuje Bohu, ktorý povolal dušu späť do Svojho náručia, pokiaľ táto v zemských šatách život v Bohu využila, a tým sa Mu priblížila. Myslite na to, že pre svetlú dušu je odloženie tela ziskom.

A: keď smútite len pred ľuďmi nad stratou človeka, tak im niečo predstierate. V skutočnosti nespomínate ani na človeka, ani na dušu. Myslíte len na seba samých. Duša, ktorá to zaznamenáva, spozná, že nebola nezištne milovaná, že podľa okolnosti tu bola len na prospech svojich blížnych.

Mnohé duše musia spoznať, že v zemských šatách žili svoj pozemský život podľa vôle príbuzných a známych. To znamená, že sa nemohli ako ľudia sami vyvíjať a žiť podľa bytostných znakov, lebo museli konať vôľu tých, ktorí to od nich žiadali pre svoj vlastný prospech. Mnohé tieto duše vidia, čo premeškali vo svojom pozemskom bytí, a preto sa aj vracajú späť do pozemského bytia. Vracajú sa znovu na Zem cez závoje vedomia a zdržiavajú sa ako duše znovu medzi tými, ktorí skrze nich žili. Iné sa zasa pokúšajú žiť na Zemi to, čo nemohli ako ľudia rozvinúť.

Dovtedy, kým sú ľudia viazaní na ľudí alebo veci – ako majetok, bohatstvo a moc – vracajú sa ich duše späť na Zem a vkĺznu znovu do nových zemských šiat. Existuje mnoho rozličných príčin a pohnútok, prečo sa duše znovu vtelujú. Ak duša napríklad spozná, že je hriechmi pripútaná na svojich príbuzných, potom často rezignuje a pripustí želanie prijať opäť nové telo. Oduševnená týmto prianím žije v tej rovine vedomia, ktorá zodpovedá jej duševnému stavu a je tam poučovaná. Okrem iného jej bude objasnené, čo je pre a proti novému vteleniu. Pristupuje k vteleniu vtedy, keď súhvezdia, v ktorých je zaznamenané jej pre a proti – a tým aj jej pozemská cesta – ukazujú cestu k matérii, a keď je na Zemi splodené zemské telo, ktoré zodpovedá jej duševnému stavu vedomia. Do tohto ľudského obalu potom vkĺzne pri narodení.

Muž, ktorý splodil telo a žena, v ktorej vyrastalo embryo, pritiahli tú dušu, s ktorou majú ešte niečo spoločne očistiť – alebo aby spoločne s ňou kráčali cestou k Pánovi v nezištnej službe pre svojich blížnych.

Človek by nemal hľadieť len na svoje telo, ale predovšetkým na vtelenú bytosť v ňom a snažiť sa konať vôľu Božiu a nenechať si vnucovať ľudskú vôľu od druhého alebo tretieho.

Spoznajte: aj keď hovoríte: „Konám vôľu môjho blížneho, aby som zachoval vonkajší pokoj“, bránite svojej duši a duši svojho blížneho vyvíjať a rozvíjať sa tak, ako je to dobré pre oboch. Bránite sebe i svojmu blížnemu splniť tie úlohy, ktoré si priniesli vaše duše so sebou do zemského bytia: očistiť a oslobodiť sa od bremena hriechu, ktoré bolo prípadne prinesené ešte do tohto vtelenia z predchádzajúcich inkarnácií. Kto si nechá od svojich spolublížnych rozkazovať, kto teda robí, čo iní povedia, hoci spozná, že to nie je jeho cesta, ten je žitý a žije mimo svojho vlastného zemského bytia. Nevyužíva dni; je zneužívaný tými, ktorých poslúcha, a preto nepozná svoju cestu ako človek na tejto Zemi.

Kto viaže svojich blížnych tým, že im vnucuje svoju vôľu, dá sa porovnať s upírom, ktorý vysáva energie svojich blížnych. Nepozná sám seba a zároveň sa viaže na svoje obete – a naopak, viaže sa na neho aj obeť, ktorá sa nechá vysávať. V jednom zo životov, buď v zemských šatách, alebo ako duše v oblastiach na druhom svete, budú zasa obaja privedení spolu – a to tak často a tak dlho, kým jeden druhému neodpustí.

Keď sa dvaja na seba pripútajú – nezávisle od toho, či sa jeden viazal, alebo sa nechal viazať – tak sa obaja zaťažili a obaja to musia spoločne očistiť, aby sa mohla medzi nimi znovu vytvoriť láska a jednota.

Nikto nemôže povedať: „Nevedel som nič o zákonoch života.“ Hovorím vám: Mojžiš vám priniesol výňatky z večných zákonov, Desatoro prikázaní. A ak tieto dodržiavate, nebudete sa na seba viazať, ale žiť spoločne v pokoji.

Spoznajte: jedine vzájomná láska a jednota ukazujú dušiam a ľuďom cesty k vyššiemu životu.

Boh, večne dobrotivý, podáva každej duši a každému človeku Svoju ruku. Kto ju uchopí, ten využíva svoj pozemský život. Váži si dni a dokáže ich aj žiť podľa prikázaní, tým, že očisťuje to, čo mu deň ukazuje. Raz bude ako duša putovať v Bohu a spočívať v Bohu so všetkými tými, ktorí takisto využili svoje pozemské bytie, tak že deň čo deň spoznávali a prekonávali so Mnou, s Kristom, to, čo im deň priniesol a ukázal – radosť a utrpenie.

A keď smútite nezištne za zosnulým obalom, ktorý váš blížny odložil, a v duchu sa tešíte, že duša v zemských šatách spoznala svoj duchovný život a pripravila sa naň, potom sa budete skrze Mňa, Krista, radostne modliť k Otcovi za svojho blížneho. Budete duši, ktorá je teraz bližšie k Bohu, vysielať sily lásky, aby ďalej putovala k vyšším rovinám a stále viac sa zjednocovala s Bohom.

Duša cíti radosť a utrpenie svojich príbuzných. Tie duše, ktoré zosnuli vo Mne, Kristovi, cítia sa spojené skrze Mňa, Krista so všetkými, ktorí ešte putujú v zemských šatách. Duša sa raduje z toho, že jej príbuzní na ňu spomínajú s láskou, to ju napĺňa silou.

Spoznajte: nezištné, milujúce modlitby darujú putujúcej duši silu a vytrvalosť na jej ceste k Božskosti. Vo vašich nezištných modlitbách cíti spojenie a prijíma viac sily. Tým rýchlejšie odloží to ľudské, ešte na nej lipnúce a tým sa oslobodí pre Toho, ktorý je sloboda a láska – Boh, život. Odmena od Boha je veľká pre každú dušu, ktorá sa vážne snaží plniť vôľu Božiu.

Spoznajte: len ten je bez nádeje, ktorý o svojej viere len hovorí a nežije to, v čo zdanlivo verí. Nakoniec takýto pochybovač neverí tomu, čo predstiera, že verí. Z toho sa vyvíja beznádej.

ďalej / naspäť / naspäť k obsahu

hore	Verzia na vytlačenie