Nachádzate sa tu: Univerzálny život všetkých
kultúr celosvetovo
 > Proroctvo > Prečo hovorí
Boh, Večný?

Prečo hovorí Boh, Večný?


Gabriela, prorokyňa a posolkyňa Božia,
odpovedala na túto otázku:

 

Z historickej minulosti vieme, že Boh, Večný, k nám posielal prorokov, cez ktorých nie len vážne napomínal, ale aj intenzívne ukazoval cestu,  vždy vtedy, keď pribúdalo zdivočenie ľudu, ktoré sa vyjadrovalo v najnižších excesoch a extázach ľudského ja, a keď skrze hrubé konanie v rozpore proti fundamentálnym princípom  božského poriadku zahájil v histórii ľudstva rozhodujúci obrat.

 

Keď pozorujeme náš dnešný svet a analyzujeme denné dianie a udalosti, potom je zrejmé,  prečo Boh v tejto dobe posiela proroka, cez ktorého sa prejavuje. Bdelý človek spozná, že stojíme  v mohutnom bode obratu pozemského života, na prelome, aký v dejinách ľudstva ešte nikdy nebol. V našej dobe zažívame začiatky a udalosti, ktoré sú obrazne zaznamenané v Jánovom prejavení.

 

Katastrofy, ako vo svete, tak aj vychádzajúc zo Zeme nadobúdajú prevahu. Ľudia Zem a jej ochranný štít, atmosféru, ďalekosiahle zničili. Stratosféra sa otvára stále viac. Vplyvy z vesmíru nás ľudí zasahujú rozličným spôsobom.

 

Moria sa stali smetiskami ľudskej ne-kultúry; nájdeme v nich odpadové vody nespočetných fabrík a odložený žiariaci atómový odpad. Pôdy Zeme sú vyčerpané. Dažďové pralesy, ktoré sú pľúcami Zeme, sa  celoplošne vyrubujú. Obrovské masy vody sa presmerovávajú a stavajú sa zodpovedajúce veľké priehrady. Manipuluje sa s rastlinami a so zvieratami; zvieratá sú nevysloviteľne mučené, taktiež v laboratóriách, na pokusné účely. Tisíce a tisíce zvierat zomierajú, pretože im Zem  následkom zásahu človeka do jej  pôsobiacich mechanizmov  nemôže ponúknuť životný priestor  so  zodpovedajúcimi životnými  podmienkami.

 

Ľudia sa stávajú stále ukrutnejšími. S ľudskými orgánmi sa robia obchody. Vedci najrôznejších odborných smerov zasahujú vedome do oblastí a štruktúr,  zásahy do Bohom daného poriadku, pred ktorými dosiaľ ľudí zadržiavala určitá prirodzená bázeň. Pribúdajú doposiaľ nepoznané choroby. Osudy sa hromadia  a zhlukujú. Hladomory, choroby, beštiálne vojnové dianie, násilné činy ohrozujú ľudí vo všetkých oblastiach Zeme. Rozdiel medzi bohatými a chudobnými sa stále zväčšuje. Je stále viac škandálov a stále viac prípadov korupcie. Nerovnováha, nespravodlivosť, manipulácia, klamstvo a podvod - tak v malom, ako aj vo veľkom, taktiež nezamestnanosť vedú  k zväčšovaniu napätia. Tieto nezastaviteľné pomery vo svete sa stávajú  hrubšími a alarmujúcejšími, vývoje vo všetkých oblastiach sa  predbiehajú – čo dnes ešte platilo, je zajtra nulou a ničím. To platí aj pre slovo mocnárov na tejo Zemi. Už na týchto málo riadkoch sa dá vyčítať, že stojíme v prvej fáze prelomu mohutných rozmerov a s katastrofálnymi následkami.

 

Pre stav zdivočenia národa je charakteristické, že všetky etické a morálne hodnoty miznú. Bezuzdnosť sa rozmáha. Je zrejmé, že tradičné »kresťanstvo« ľuďom viac neponúka oporu. Kostoly sú napriek svojmu prepychu a  zlatej nádhere stále prázdnejšie – tak prázdne ako  mnohé »zbožné « slovo, ktoré tam bolo a je hovorené. Mnohí, ktorí hľadali Boha, svojho Otca  a smerovanie  k Nemu v cirkvi, museli zistiť, že Ho tam nájsť nemohli. Boh cirkevného učenia im nepomôže  ani porozumieť ich osobnému osudu,  ani ho stretnúť. Pretože ľudia nemôžu zosúladiť obraz viery milujúceho Boha s tým, že ich osudy, ich choroby, núdze a všetku nečistotu, ktorú svet nesie, týmto Bohom nebolo ani utíšené, ani odstránené, stratili vieru v Boha. Bohu, ktorý  Svoje deti posiela do večného zatratenia, sa dá horko-ťažko dôverovať. Cirkevní mocnári s ich osobným  vystatovaním sa, ukazujú len sami seba,  namiesto toho, aby vyučovali jasné a nesfalšované učenie Ježiša,  toho Krista, a sami toto učenie  stelesňovali vo vedomí, že  oni sami nie sú ničím, avšak služobníci Toho, Ktorý je všetko  a aby vzdávali česť Tomu, Ktorého nám Boh poslal: Svojho syna.

 

Tí takzvaní cirkevní hodnostári  sú zavesení na štáte, aby cez štát odoberali cirkevnú daň a podobné, teda zodpovedajúce zvýhodnenia, ktorých sa úradná cirkev – zároveň takmer štátna cirkev -  príliš si dovoľujúc domáha. Cirkevný ľud a národ platia pre cirkevné vrchnosti  bez toho, aby sa pýtali, načo.

 

Ak sa zamyslíme  nad životom Ježiša, nad Jeho učením, radostným posolstvom, nad zvestovaním veľkej lásky Božej a porovnáme s tým dnešné kresťanstvo, potom zistíme: Z toho jednoduchého a prostého učenia Ježiša  zostalo sotva  niečo nazvyš. Všetko je nasmerované na cirkevnú moc a cirkevný profit. Málo cirkevných kresťanov vie, že oni sami sú chrámom Božím a že Duch Boží v nich býva. Málo ľudí vie, že sa môžu prosto a jednoducho obrátiť do vnútra k Bohu srdca,  aby bezprostredne  s Ním viedli rozhovor v modlitbe, ktorú sa vo všednom dni usilujú naplniť  a priblížili sa k Nemu skrze plnenie  prikázaní Božích a Ježišovej Reči na hore.  K tomu netreba cirkevných kniežat, ani pozlátených cirkevných stavieb,  netreba žiadnych dogiem a obradov, ale jedine znalosť, že Boh, ktorý býva v srdci ľudí, ich miluje a chce im pomôcť, keď to  oni chcú. Nepotrebujeme viac ako  znalosť toho, že je človek sám zodpovedný za všetko, čo koná, podľa zmyslu slov Ježiša v Reči na hore:  Za každé zbytočné slovo musíš zložiť účet v deň súdu. To platí aj pre zlomyseľné myšlienky, pre nečisté pociťovanie a nízke konanie, pre konanie podľa najnižších ľudských pudov.

 

Z toho vychádza, že   to, čo človek  zaseje, to  bude aj žať.  Nie Boh nám posiela to, čo musíme dnes niesť a vytrpieť;  Boh neznečistil Zem a moria; nie Boh zasahuje do atmosféry, aby ju otvoril; nie Boh nám posiela hladomory, choroby a utrpenie.  Boh nám neposlal Svojho Syna, aby sme sa naučili, ako sa deťom  tretieho sveta vytrhávajú z tela orgány, ako trýzniť, zabíjať a jesť zvieratá, ako sa vyrubujú dažďové pralesy a prehradzujú vodné tepny Zeme k obrovským umelým priehradám. Boh nám neposlal Svojho Syna, aby nás učil, ako sa lakťovým, teda tvrdo presadzujúcim hospodárstvom stať bohatým tak, že vznikne  priepasť chudoby. Ježiš nás neučil ani  beštiálnym vojnovým činom,  ani nám neradil, aby sme počúvali cirkevných mocnárov.  On hovoril  nám  ľuďom:  Nasledujte Ma, Ježiša, toho Krista! Ako? To nás učil v jednoduchých, prostých životných pravidlách, ktoré sú zároveň najvyššími učeniami. Veľké množstvo národa bolo držané v pohodlnosti a v hlúposti a nevadilo im, že sa teológovia a cirkevný mocnári stali správcami náboženstva, ktoré nesie len kabátik »kresťanský«.

 

Má Kristus Boží mlčať, keď sa Jeho učenie prekrúca a používa  na  ovládanie mocou a zhromažďovanie bohatstva a veriaci cirkví sú vedení do bludu? Z toho Vnútorného náboženstva, náboženstva srdca, hlbokej viery v pravom konaní učenia, nezostalo v inštitucionálnych cirkvách viac nič.

 

To, že Boh v tejto dobe k ľuďom posiela proroka, cez ktorého sa On prejavuje, aby Svoje deti, ktoré miluje,  zo  súžení, ktoré si  sami naložili, ktoré podľa zákona sejby a žatvy raz na každého prídu, vyslobodil,  môže chápať len ten,  kto si je bez pochyby  istý, že Boh je láska, že On, Boh, náš večný Otec, má o nás, Jeho deti, starosť.  Dôkazom Jeho veľkej lásky je Jeho božský Syn,  spoluvládca Nebies, ktorý prišiel k nám ľuďom, ktorý nám ako Ježiš z Nazaretu priblížil nášho večného Otca lásky, Ktorý jediný sa dá nájsť v každom človeku – v modlitbe v tichej komôrke a plnením Jeho prikázaní a Reči na hore.

 

Tieto jednoduché Ježišove slová, tieto vysvetlenia a životublízke učenia, Boha, nášho večného Otca, v našom srdci zažiť,  boli cirkevnými hodnostármi úmyselne utajené.  Ľudia boli smerovaní na cirkevné úradné osoby, na farárov, kňazov, biskupov, kardinálov alebo na toho, ktorý sa necháva  nazývať »svätý otec«. Nič z toho  Ježiš nechcel. Nič z toho ani nepotrebujeme.  Ježiš nás učil Otčenáš a aby sme svojmu blížnemu odpustili a prosili ho  o odpustenie za naše hriechy, a že náš večný Otec nám môže odpustiť až potom, keď  to urobíme zo srdca.  Ani k tomu nie je treba žiadnej cirkevnej úradnej osoby a žiadnej osobnej spovede, opovažovať sa hriešnikmi iným hriešnikom odoberať hriechy – údajne v nariadení Bohom.

 

Miluj Boha celým srdcom, celou svojou dušou, so všetkými svojimi silami a svojho blížneho ako seba samého. To je jednoduché a prosté učenie »prirodzene«  príliš jednoduché pre cirkevné úradné osoby. Sem - tam ho podávajú preklauzulované, avšak ten pravý zmysel tohto veľkého a jedinečného učenia sa  zreteľne neobjasňuje, a predovšetkým, ho príkladne nežijú. Keby  predstavitelia úradných cirkví toto jedinečné učenie,  milovať Boha celým srdcom, stelesňovali, potom by viac nemali žiadne právo  nazývať sa cirkevnými hodnostármi.

 

Práve v tejto dobe, keď sa ukazuje obrovské zrútenie, poslal Boh znovu proroka, aby ľudstvu povedal: JA SOM prítomný. JA SOM tu, aj v najťažšom čase. – Boh však nebude žiadneho človeka nútiť, aby Ho počúval. Boh cez proroka dáva, a kto Jeho slová prijme a pojme, teda ich uskutoční v dennom živote, ten Boha zažije vo svojom srdci.

 

Po viac ako 20. rokoch (dnes už viac ako tridsiatich rokoch) prorockého  pôsobenia sa pre túto mohutnú úlohu ešte stále necítim súca. Nikdy som nechcela byť prorokom. Avšak v duši proroka leží Prorocký príkaz  Boží, ktorý prorokom musí byť naplnený.

 

Keď som našla Boha v mojom srdci, chcela som byť výlučne Jeho dieťa, Jeho dcéra, a plniť Jeho vôľu. Úrad proroka mi vždy padol ťažko a padá mi ťažko aj dnes, avšak konám ho, pretože Boh to tak chce. Koniec koncov, som prorokyňa proti svojej vôli.    

 

                                               

 

 

 

© 2014 Universelles Leben e.V. • E-mail: info@universelles-leben.orgImpressum